Letecká záchranka vo Vorarlbergu

Hoci vychádza z rovnakých princípov, systém leteckej záchrany v jednotlivých spolkových krajinách Rakúska je rozdielny. Najväčšiu hustotu pokrytia vrtuľníkmi ponúka Tirolsko, ktoré od Voralbergu oddeľuje po ceste len arlbergský horský priechod. Na jeho samom vrchole sme sa vybrali ďalej na sever, smerom k vychýreným strediskám Lech / Zürs, aby sme na palube záchranárskeho vrtuľníka Gallus 1 začali s návštevou základní leteckej záchrannej služby vo Voralbergu. 

 

Letecká záchranná služba vo Vorarlbergu je organizovaná Horskou službou Voralberg, ktorá je dobrovoľníckou organizáciou a od Arlbergského priechodu až po švajčiarske hranice prevádzkuje dve základne leteckej záchrany. Vrtuľníky spolu s pilotmi a technickou podporou si pritom prenajíma od dvoch súkromných firiem, ktoré kedysi úzko spolupracovali, a postupy tak zostali jednotné.
Gallus 1
Vrtuľník a pilota v stredisku leteckej záchrany Gallus 1, medzi rakúskymi obcami a známymi lyžiarskymi rezortmi Lech a Zürs, poskytuje spoločnosť Wucher Helicopter GmbH, významný hráč a donedávna silný partner rakúskeho automotoklubu ÖAMTC, najmä jeho sezónnej divízie Alpin Flugrettung. Ani nie rok starý hangár s moderným dizajnom, citlivo zasadený do úzkeho údolia a vybavený protilavínovou bránou, ukrýva autonómne sa pohybujúcu a diaľkovo ovládanú plošinu. Posádka nastupuje do vrtuľníka v hangári, základné úkony vykoná putujúc na plochu pred budovou, a akonáhle je plošina v bezpečnej vzdialenosti od prekážok, pilot spúšťa motory. Od úplného zastavenia plošiny tak do vzletu vždy hangárovaného vrtuľníka neraz neubehne ani minúta. Technické zásahy sú v Gallus 1 na dennom poriadku. „Nepoužívame naviják ani variabilný podves,“ vysvetľuje kapitán Stefan Ganahl, službukonajúci pilot a šéfpilot Wucher Helicopter a dodáva: „testujeme vlastný systém jednolanovej techniky, ktorý sa nám vzhľadom na špecifický terén a neraz potrebnú veľkú dĺžku podvesu osvedčil. Veľa sme sa naučili v transporte a s komerčnými riešeniami sme neboli uplne spokojní.“ Wucher Helicopter má dlhoročné skúsenosti najmä v oblasti transportu a stavebných prác, vnútrofiremná latka kritérií kladených na pilotov záchranky je preto postavená vysoko – každý musí najprv odslúžiť istý čas v ostatných odvetviach, mnohí lietajú transport popri záchranke naďalej. Aj preto má Wucher Helicopter oproti štandardnému 7 dňovému cyklu pilotov v službe cyklus 6 dňový. Biely EC135T1 sa v hangári počas sezóny veľmi neohreje. Neskoršie silné raňajky prídu vhod, pretože väčšinu dňa trávime počas 8 výjazdov vo vzduchu. Zásahové územie presahuje rakúske hranice a Gallus 1 je tak vzhľadom na veľmi populárny Kleinwalsertal, dostupný po ceste len z Nemecka, či obľúbené bavorské kopce a strediská v okolí Oberstdorfu, pravidelným návštevníkom najmä na heliportoch nemeckých kliník. „Pre ťažko dostupné oblasti a vysokohorské strediská suplujeme sanitku s lekárom, spektrum zásahov je preto veľmi široké, nie sú to len hory, hoci v nich sme doma,“ vysvetľuje šéf leteckých záchranárov a jeden z najznámejších vorarlbergských horskáčov Artur Köb. Dnes lietame zväčša k lyžiarskym úrazom, paradoxne ten najvážnejší však nie je na zjazdovke, ale zlomenina stehennej kosti v bežkárskom areáli. „Lietame len sezónne, to znamená od decembra do konca apríla vždy od 8:00 do 17:00,“ vysvetľuje Köb a dodáva: „minulý rok sme lietali skúšobne dva mesiace aj v hlavnej letnej sezóne. Nárast turistov je citeľný a dokáže vyťažiť viac než jedno stredisko, Christophorus 8, ktoré je ako jediné v prevádzke celoročne.“ Stredisko Gallus 1 je v sezóne mimoriadne vyťažené a štatistický údaj 3-5 zásahov denne v priemere skrýva realitu 7 až 8 zásahov v najsilnejších dňoch.
Okrem základne Gallus 1, je v zimných mesiacoch v prevádzke aj stanica Robin 1 v Montafone, patriaca známemu rakúskemu chirurgovi a majiteľovi úrazovej kliniky Christianovi Schenkovi. Spolu s druhým vrtuľníkom v tirolskom Ischgli zabezpečuje jeho Robin 1 najmä zvoz pacientov na prominentnú kliniku. V lete využíva doktor Schenck svoje vrtuľníky v salónnej verzii na cestovanie do letného sídla na ostrove, ktorý vlastní.
Oproti Gallus 1 a Christophorus 8, nie je Robin 1 viazaný povinnosťou prihlásiť sa do verejnej služby vo vorarlbergskej centrále. Keďže letecká záchranná služba je tak ako všade inde finančne veľmi zaujímavý biznis, v prípade, že sú Gallus 1 či Christophorus 8 vyťažené, letí na pomoc aj Schenkova červenožltá Agusta AW 109 SP GrandNew.

Christophorus 8
Na palube žltého „écéčka“ sprevádzame posádku nasledujúci deň. Unikátna základňa Christophorus 8 postavená na okraji dediny Nenzing je vysutá konštrukcia vo výške 8 metrov nad zemou. „Je to kvôi susediacej železnici,“ usmieva sa šéfpilot základne Arno Scheiber popri starostlivom umývaní chvosta vrtuľníka špongiou: „včera sme robili tri technické zásahy a poriadne sme ho na svahu zašpinili, do služby musí ísť čistý,“ dodáva so zanietením malého chlapca v očiach. Žltú T2+ leštíme napokon všetci spolu s lekárkou Marinou a záchranárom Marcom. „Som elektrikár a špecializujem sa na slaboprúd,“ smeje sa vysoký Marc, keď vyzvedáme ako sa dostal k leteckej záchrane. Rovnako ako ostatní jeho záchranárski kolegovia, lieta ako dobrovoľník. Zdravotnícke záchranárske vzdelanie dokončil kedysi dávno v Nemecku a roky slúži ako člen horskej služby a dva až štyrikrát mesačne v platených službách aj vo vrtuľníku. Tak ako v Gallus 1 i v Nenzingu sú záchranári a lekári do služieb organizovaní prostredníctvom vorarlbergskej horskej služby, ikonický žltý vrtuľník ako aj pilota a starostlivosť technikov dodáva rakúsky automotoklub ÖAMTC. „Celý výcvik prebieha podľa štandardov ÖAMTC, všetci piloti, záchranári i lekári musia absolvovať Airrescue College, rovnako ako všetky ostatné posádky Christophorus Flugrettung v Rakúsku,“ objasňuje kapitán Scheiber a dodáva: „sú to rovnaké štandardy aj pre Gallus 1, personál sa preto môže striedať a často si služby vrámci turnusov aj kombinuje na obidvoch základniach.“ Futuristická budova hangáru má už viac ako 10 rokov, no stále vonia novotou. Na jej obdiv žiaľ nezostáva veľa času a odpísknutím prvého výjazdu sa začína opakovať scenár predchádzajúceho dňa. Trikrát sa vraciame na pristátie na základni, no tesne nad heliportom sme odvolaní na ďalší výjazd. Oproti Gallus 1 je spektrum prípadov, ku ktorým letíme širšie. Začíname ťažkosťami s dýchaním u pacientky s pacemakerom. Ledva ju odovzdáme na klinike, už letíme do rovnakého strediska k zlomenému členku. Tesne pred obedom sa vorarlbergská centrála nachvíľu neozýva a záchranár Marco Hilbrand sa pýta, či si dáme obed naraz alebo najprv polievku. Polievka je skvelá voľba, keďže k hlavnému chodu sa už nedostaneme. Po niekoľkých ďalších lyžiarskych úrazoch sme zavolaní k dopravnej nehode s čelnou zrážkou dvoch áut na horskom priechode smerom do Nemecka. Z miesta odlietame krátko pred súmrakom a vrtuľník putuje do hangára za tmy.
Christophorus 8 s prevádzkou od východu slnka až po jeho západ, siaha počtom záchranných letov takmer k deviatim stovkám ročne, na technickú záchranu používa jednolanový podvesový systém firmy Bornack. Ten však rovnako ako vo zvyšku flotily Christophorus Flugrettung nie je len fixný, ale aj variabilný – jeho dĺžku je možné zlanovaním k pacientovi za letu upravovať. Obidva záchranárske vrtuľníky vorarlbergskej horskej služby sú vybavené základnými medicínskymi prístrojmi ako je kombinovaný monitor s defibrilátorom, meračom tlaku a pulzným oxymetrom, dvoma perfúzormi, ventilátorom a kyslíkovými fľašami, odsávačkou, zdvojeným ampuláriom a lekárskym batohom. Na transport vo vrtuľníku a pod ním sa používajú vákuové matrace a evakuačné vaky Tyromont. Okrem pilota je posádka vždy kompletne lezecky vystrojená, oblečená do zásahových odevov rakúskej značky ZAZA-RESCUE-WEAR a vybavená lavínovým vyhľadávačom a batohom na princípe ventilátora.

Text a foto: Tomáš Kika,
autor je letecký záchranár