Kto vysoko lieta, viac vidí

V rakúskych Alpách lieta ako jediná letecká záchranárka v posádke vrtuľníka (HEMS Crew Member). Inštruktorka Rakúskeho červeného kríža pre výnimočné prípady a katastrofy, horská a zdravotnícka záchranárka, tridsaťosemročná Claudia Juen má však prekvapivo úplne iné hlavné zamestnanie. V elegantnom kostýme a vysokých podpätkoch ju môžete stretnúť v luxusnom Elizabeth Arthotel v rakúskom lyžiarskom stredisku Ischgl, kde sa stará o obchod a marketing.

„Narodila som sa v horách, a celý život v nich pracujem, ale to neznamená, že každý deň chodím vo vibramách,“ smeje sa Claudia, ktorá na prvý pohľad pôsobí skôr prísne, a dodáva: „v Martin Flugrettung máme azda len dvoch alebo troch leteckých záchranárov zamestnaných na plný úväzok. My ostatní lietame dva až päťkrát do mesiaca, v závislosti od sezóny a strediska, popri svojej hlavnej práci.“ Sympatická blondína slúži v tirolskom Karres, mestečku, ktoré je nielen základňou leteckej záchrannej službu Martin Flugrettung, ale aj sídlom tirolského riaditeľstva materskej firmy Heli-Austria pod vedením jedného z popredných rakúskych podnikateľov a známeho pilota Roya Knausa.

Claudia vyrastala v rodine s piatimi sestrami a často chodievala na lyžovačky do Ischglu. „Muselo to začať práve tam,“ spomína Claudia: „boli sme sa lyžovať a na zjazdovku práve prilietal záchranársky vrtuľník. Fascinoval ma zvírený sneh, hluk a sila, ale aj samotná záchranná akcia. Vtedy som ešte netušila, že jedného dňa budem na svahoch Ischglu lietať aj ja.“ Zložitá rodinná situácia donútila Claudiu pracovať na domácom statku už od útleho detstva, no naplno sa snažila využiť i výhodu bývania vo výške takmer 1500 metrov nad morom. Chodenie po horách, ich dobrá lokálna znalosť i lezenie sa pre ňu stali samozrejmosťou. Po skončení školy začala pracovať v turistickom ruchu v údolí a neskôr pod svahmi Ischglu. Výcvik horskej záchranárky, ale aj následné štúdiá urgentnej zdravotnej pomoci v Červenom kríži neboli popri práci jednoduché a minula na ne svoju všetku dovolenku, víkendy i voľné večery. „Potom prišla ponuka z vrtuľníkovej firmy, ktorá má svoju základňu uprostred zjazdoviek Ischglu, ísť lietať. Prijala som ju a mala som to šťastie, že som sa dostala na kurz operátorov palubného navijaku do švajčiarskej firmy REGA,“ rozpráva svoj záchranársky príbeh Claudia. Stala sa tak prvou operátorkou a zároveň jedinou inštruktorkou – ženou na používanie navijaku v leteckej záchrane v Rakúsku. Od roku 2005 nalietala viac ako 1300 ostrých záchranných akcií a dnes patrí k najskúsenejším leteckým záchranárom v Tirolsku. Martin Flugrettung vrámci obnovy vrtuľníkového parku zaradí do flotily v tomto roku prvé dva zo štyroch plánovaných nových Airbusov H135T3, ktoré budú vybavené aj palubným žeriavom, a skúsenosti Claudie tak môžu byť pre firmu kľúčové. Už dnes pôsobí Claudia ako jedna z mála záchranárov v Martin Flugrettung, ktorí vyvážajú a dozorujú nových záchranárskych kolegov počas ich prvých letov v ostrých misiách.
Jej prísny vzhľad umocňuje aj silný zmysel pre poriadok: „Poriadok je polovica života,“ hovorí útla blondínka kľačiac na dreze v lekárskej miestnosti, umývajúc skrinky so zdravotníckym vybavením a zdôrazňuje: „ak sú veci správne zorganizované je väčšia pravdepodobnosť, že všetko pôjde hladko.“ Svoje voľné dni trávi v službe a oddychuje spánkom, hoci sa považuje za ranné vtáča. Dobrá organizácia nesmie chýbať ani v jej pracovnom svete: „V letectve existuje množstvo checklistov a som presvedčená, že obzvlášť v leteckej záchrane je dobré ich nasledovať. Za 12 rokov lietania som si vytvorila vlastné overené postupy, podľa ktorých fungujem pri každom výjazde. Snažím sa nimi inšpirovať aj mladých kolegov, nových členov nášho tímu. Všetko začína prijatím výzvy – najprv preberiem prostredníctvom digitálnej vysielačky koordináty, keďže s helmou na hlave by som sotva počula pokyny centrály. Tie zároveň dostaneme ako dátovú vetu aj do tabletu na palube. Potom si obliekam postroj s vysielačkou a podľa miesta zásahu aj prípadné ďalšie oblečenie.“ Záchranári Martin Flugrettung slúžia od úsvitu do západu slnka a sedačku z lezeckého postroja si nevyzliekajú nikdy. V prípade, že ide o technický zásah, majú na palube v lezeckej výbave prsné úväzy, stúpacie železá, lezecký materiál i dodatočné oblečenie. Ak dolu v údolí panuje horúce leto, pri záchranke hore o 2500 metrov vyššie na ľadovci môže človek poriadne vymrznúť. „Potom si obliekam helmu a odchádzam k vrtuľníku, kde dohliadam na štartovaciu sekvenciu, bezpečné nastúpenie a zaistenie posádky a vybavenia,“ hovorí Claudia a pokračuje: „sadám si do cockpitu po ubezpečení sa, že dvere sú zavreté, motory bežia a priestor okolo vrtuľníka je voľný. Zapínam si helmu do vnútorného komunikačného systému a pri otvorených dverách zatiaľ len bedrový bezpečnostný pás, aby som pre každý prípad mala čo najväčšiu flexibilitu pohybu. Až potom zatváram dvere, a keď je v cockpite tichšie, dohovárame sa s pilotom na najbližších krokoch a najefektívnejšej ceste na miesto zásahu. Nasleduje vzlet a ja preberám rádiokomunikáciu so zložkami na mieste zásahu. Tento postup nasledujem vždy.“
Tak je to aj pri výzve ktorá prichádza počas rozprávania. V takmer na dohľad vzdialenom lyžiarskom stredisku na ľadovci v Söldene sa zranil 12 ročný chlapec. Počasie v ustupujúcej zime nepraje a šedivé oblaky sa rozvaľujú v údolí. „Je to pravidlo, vždy nám pípnu zásah v zlom počasí, keď slúžim ja,“ smeje sa Claudia a v praxi predvádza svoj rituál. Červený MD902 Explorer sa otáča nad základňou v Karres a pomaly stúpame hore údolím, kľučkujúc medzi lenivo sa rozvaľujúcou šedivou oblačnosťou. Malý pacient čaká spolu so záchranármi zo zjazdovky na medzistanici lanovky, kam sa prebíjame pomaly pomedzi oblaky. Červené MD-éčko so stystémém NOTAR (bez chvostovej vrtuľky) sa ľahko vôjde na malú plôšku vedľa snežných diel a lekár Christian Niederwanger i Claudia vystupujú, zatiaľ čo pilot Helmuth Zingerle sa vracia vyčkávať do údolia. Ak by sa podmienky zhoršili a nebo za vrtuľníkom zavrelo, nebolo by cesty späť. Takto je pomoc pri pacientovi a v prípade, že sa nepodarí priletieť ich vyzdvihnúť, ľahko sa dokážu zviezť lanovkou. V tirolských Alpách a obzvlášť na ľadovcoch je vzhľadom na silný teplý vietor Föhn a časté inverzie lanovka často jediným riešením. Vrtuľník čaká na jej údolnej stanici a následne s pacientom odletí popod súvislou vrstvou oblačnosti až von z údolia a na kliniku. Dnes nám však upršané počasie predsa len praje. Pacient je zaliečený, nabalený a vrtuľník už opäť víri sneh na medzistanici lanovky. Nevypíname. Posádka nakladá pacienta, kontrola dverí a okolia vrtuľníka, zamávanie kolegom zo zjazdovky a MD-éčko sa vnára do údolia smer klinika v Zams.
Claudia telefonuje s nemocnicou, lekár Christian sa ubezpečuje, že malý pacient je v poriadku a vypisuje nevyhnutné papiere. Zakrátko pristávame na strešnom heliporte a lekár odchádza s chlapcom na nosidlách a sanitárom z kliniky k výťahu. Claudia vyzdvihuje ďalšie nosidlá s „našim“ červeným vakom a dáva do poriadku kabínu pre eventuálny ďalší zásah. „Dobrý horský letecký záchranár by mal mať tri dôležité schopnosti,“ myslí si a vysvetľuje: „Predovšetkým by mal byť schopný zvládať pohyb a prácu vo vysokohorskom a často veľmi exponovanom prostredí. Ak má sám problémy so sebou, je nemysliteľné, aby pomáhal iným. Ďalej by mal mať dobré znalosti a skúsenosti z oblasti urgentnej medicíny a liečiv. Hoci vo vrtuľníku máme vždy i lekára, kvalitná asistencia môže byť rozhodujúca. Napokon, obzvlášť dôležitá je schopnosť kvalitnej asistencie pilotovi. Od tankovania vrtuľníka, cez navigáciu až po dbanie na bezpečnosť – v tejto oblasti niet priestoru pre chyby.“ Po návrate na základňu kráča k vrtuľníku s tankovacou pištoľou a ťahá za sebou ťažkú hadicu a vysvetľuje, že nevníma samotné vysokohorské prostredie ako hlavný stresujúci faktor: „hluk, vietor respektíve downwash a neraz z toho vyplývajúca ťažko zrozumiteľná komunikácia, to sú závažné stresujúce faktory, ktoré môžu mať fatálne následky pri nedostatočnom tréningu,“ hovorí. Pomáha jej lietanie aj v každodennom živote? Claudia je presvedčená, že nadhľad je kľúčový: „pohľad zhora je absolútne dôležitý – čím vyššie lietate, tým viac vidíte.“
Jej nezameniteľná ružová helma odpočíva na sedadle vedľa pilota zatiaľ čo Claudia pripája plošinu s vrtuľníkom k vlečnému traktoru. Vonku začalo pršať a helikoptéra putuje do hangáru. Na otázku, či sa nestretá s prekvapením u pacientov, keď k nim prichádza namiesto záchranára muža záchranárka, sa len usmieva: „ale áno, mnohí sú prekvapení. Ale príjemne. Najmä, keď slúžim s kolegynkou doktorkou. Vo firme nemáme žiadnu ženu pilotku a tak kompletná ženská posádka u nás, žiaľ, nie je možná.“ A ako je to s jej leteckými a záchranárskymi kolegami – správajú sa k nej inak len preto, že je žena? Tvárou jej prebleskne úsmev: „Vôbec nie, v Heli-Austria máme tím skutočných gentlemanov!“

Tomáš Kika,
autor je letecky zachranar